Môj príbeh

Volám sa Marián Krohľák a pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Som vdovec a dôchodca. Mám dve dcérky (mladšia zomrela), nemanželského syna a zo súrodencov som najstarší.

Už ako malé dieťa som spoznal v našej rodine alkohol, nenávisť, odmietnutie, fajčenie a iné negatívne veci. Lásky bolo ozaj veľmi málo. Ako osemročný chlapec som sa naučil fajčiť a keďže otec bol alkoholik, dával mi piť víno, čo som sa aj naučil. Mnohokrát sme museli s mamkou utekať do susedov alebo do lesa, pretože sme sa báli opitého otca, bol vtedy veľmi agresívny. Brával sekeru a dýku. Prežíval som strach a to sa prejavovalo aj v škole na známkach. Otec často prichádzal v noci, budil ma pre zlé známky a musel som kľačať na hranatom dreve aj dve-tri hodiny. Ráno som nevyspatý musel ísť do školy.

Cez letné prázdniny sme chodievali k starej mamke, kde som prežíval viac lásky, pokoja a radosti. Navštevovali sme kostol, kde som už vtedy, ako dieťa, prežíval niečo zvláštne, ale nevedel som čo.

V roku 1960 sme sa presťahovali do Spišskej Novej Vsi, kde som ukončil základnú školu. Išiel som sa učiť do Medzilaboriec na lesnícke učilište. Otec bol tomu rád, ale aj na učilišti boli so mnou veľké problémy. Bol som neposlušný voči rodičom. Aj na učilišti som fajčil, pil, mal rád dievčatá, kradol som, išiel som svojou cestou. Po skončení učilištia som sa zamestnal v štátnych lesoch a zapadol som do partie takej, aký som bol ja. Už ako 17-ročný som sa dostal do rozporu so zákonom a musel som ísť do väzenia. Okúsil som, aké je to byť za mrežami. Vedel som, že robím zle, ale aj po prepustení som bol znova odsúdený na dva roky väzenia. V roku 1967 som nastúpil na základnú vojenskú službu – Teplá u Toužimy. Otec a mamka boli aj radi, dúfali, že ma vojna zmení, ale pokračovalo to ďalej v tých istých šľapajách, ten istý spôsob života. V mojom vnútri som prežíval veľké sklamanie, ako to žijem, kam vlastne tento môj život vedie. Kládol som si mnohé otázky, ale starý spôsob života pokračoval ďalej. Alkohol ma opanoval aj naďalej. Po skončení základnej vojenskej služby som sa zamestnal a snažil som sa vyhýbať takému spôsobu života a partii. Ale žiadosť a túžba po alkohole bola naďalej silná. Mamka s otcom sa hádali a ja som vtedy odchádzal z domu a spával som u kamaráta v pivniciach, v kotolni, kde prišlo.

V roku 1971 som šiel dobrovoľne na protialkoholické liečenie do Levoče, ale aj po príchode som po krátkom čase znova začal piť. Mal som rád ženy, s ktorými som aj spával, na čo som doplatil. Musel som byť izolovaný v Košiciach pre pohlavnú chorobu. Po prepustení z nemocnice som po krátkej dobe musel ísť znova do väzenia. Vo väzení som veľa premýšľal o mojom živote, chcel som žiť inak, pretože sa mi hnusil takýto spôsob života.

Po prepustení na slobodu som sa zamestnal, avšak pre alkohol som musel meniť zamestnania. Už som sa hanbil ísť sa pýtať do zamestnania, pretože skoro všade som už pracoval. Niekde dokonca dva- až trikrát. Moja túžba a moje snaženie byť lepší, žiť inak, neviedlo k ničomu a v roku 1975 som musel ísť znova za mreže.

V tom čase to môj otec už nevydržal a spáchal samovraždu obesením. Trocha ma to prebralo, ale aj napriek tomu, o štyri mesiace po prepustení, som musel opäť ísť do väzenia. Súd mi nariadil protialkoholické ústavné liečenie, ktoré som absolvoval. Zvážil som opäť môj život a povedal som si, že musím začať odznova, iný.

Po prepustení, v roku 1978, som sa opäť zamestnal. Nepil som, zoznámil som sa so ženou staršou o päť rokov, mojou neskoršou manželkou. a povedal som si, že budem žiť inak. Vzali sme sa a za pár mesiacov sa nám narodila dcérka Martinka. Po krátkom čase alkohol znovu začal riadiť môj život. Mal som problémy v práci, ale horšie bolo, že manželka začala piť so mnou. Bol som z toho zúfalý a zanechal som prácu.

O dva roky sa nám narodila dcérka Evička. Manželku som bíjaval, bolo to hrozné. Vodil som si domov ženy, manželka to všetko videla a veľmi trpela. Hádali sme sa pre maličkosti. Tak to pokračovalo ďalej a skončilo to tak, že nám deti museli zobrať do detského domova. Bolo proti nám vznesené obvinenie ohrozenia mravnej výchovy, za čo moja manželka dostala 15 mesiacov a ja 10 mesiacov nepodmienečne, čo sme aj absolvovali. Hanbil som sa, moje vnútro a srdce krvácalo. Vo väzení som často myslel na moje deti. Pýtal som sa sám seba, prečo takto žijem, prečo nedokážem žiť usporiadaný život. Po príchode domov som sa zamestnal a hľadal spôsob, ako by bolo dobré žiť vyrovnaný život. Ale po krátkej dobe som znova začal piť. Keď prišla manželka z väzenia, povedali sme si, že už sa musíme zmeniť. Navštevovali sme pravidelne deti, lebo sme túžili, aby boli spolu s nami. Snažili sme sa obidvaja získať ich späť do opatery. Trvalo dosť dlho, kým nám súd dal deti naspäť. Boli sme veľmi radi, že sme spolu, pretože som mal svoje dcérky veľmi rád. V noci som sa často prebúdzal, plakal som a bol som zúfalý z toho, že pre mňa musia takto trpieť.

Alkohol však pokračoval v našom živote naďalej. Bolo to horšie a horšie. Veľakrát som musel ísť v noci na pohotovosť, lebo mi bolo na zomretie. Snívali sa mi dlho dva sny. Prvý, že letím do hlbokej tmy a nikdy som nemohol pristáť. Druhý, že zomriem a už neuvidím nikoho, ani deti, ani manželku. Zobúdzal som sa predesený, spotený a v hlbokej depresii. Bolo to hrozné. Strach ma prenasledoval, že som sa začal báť aj ľudí. Stránil som sa ich. Mladšiu dcérku som mal veľmi rád. Bol to môj miláčik a aj teraz mám slzy v očiach pri spomienkach na ňu.

Prišiel rok 1991, 28. apríl, keď som sa s priateľom opil a ten ma doviedol domov (vtedy som si nič nepamätal). Manželka a deti pozerali rozprávku. Ja som si ľahol a alkohol začal vyčíňať. Bol som veľmi agresívny a keď ma staršia dcérka zobúvala, ja som vyskočil, schytil stoličku a udrel mladšiu dcérku po hlavičke. Prišla rýchla zdravotnícka pomoc a na to ma policajti zabasli. Nevedel som, čo sa stalo, ale po niekoľkých dňoch mi bolo oznámené, že moja dcérka zomrela. Ja som v šoku skočil po policajtovi, že to nie je pravda, ale bola to skutočnosť. Kvôli mne, pre môj spôsob života, pre to, že som si išiel svojou cestou, musela zomrieť.

Bola to veľká rana do môjho srdca, stratil som to, čo som mal najradšej, Evičku, moju dcérku. Odsúdili ma na osem rokov nepodmienečne so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Myslel som na manželku, že som jej spôsobil veľkú bolesť v jej srdci. Myslel som aj na staršiu dcérku Martinku, ktorú museli dať do detského domova do Gelnice. Bol som eskortovaný z Košíc do Banskej Bystrice.

V tomto kraji som nikdy nebol. Strašne som sa hanbil. Prežíval som ťažké chvíle, a nemohol som uveriť, že niečo tak strašné sa mohlo stať práve mne.

V tom čase, v decembri, som mal možnosť navštíviť skupinu ľudí, ktorí prišli do väzenia zvestovať Božie slovo. Počúval som slová, ktoré hovorili, boli to úžasné slová, ktoré som v živote nepočul a v mojom vnútri a v mojej mysli sa vtedy začalo niečo zvláštne diať. Ale ja som vtedy nevedel, čo to je. Počúval som piesne, chvály o Pánu Ježišovi, že zomrel za naše viny, že bol ukrižovaný, že vstal z mŕtvych. Viem, že to bol Boh, ktorý ma vtedy navštívil, ktorý sa ma dotýkal. Prežíval som pokoj a radosť. Bolo mi ponúknuté evanjelium Ježiša Krista, Biblia - Nový zákon, traktáty a brožúrky. Po príchode na izbu som začal čítať a čítať. Hltal som tieto slová, aj keď som im nerozumel, ale čítal som ďalej. Bolo to slovo živého Boha, áno, bol pri mne Ježiš.

Po niekoľkých mesiacoch, ako som čítal Bibliu, Boh mi skrze Ducha Svätého dával poznávať tieto slová: "Niet spravodlivého ani jedného. Všetci zhrešili. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život." Čítal som a hltal tak, ako predtým alkohol. Teraz Slovo, Slovo Ježiša Krista: "Kto má Syna, má život. Ja som tá cesta, pravda i život."

V roku 1992, na jar, som sa na výzvu rozhodol pre Ježiša Krista. Odovzdal som mu svoj život, prijal som ho ako osobného Spasiteľa a Pána môjho života. Plakal som nad svojím životom a On mi odpustil a dal mi pokoj do srdca. Stal som sa Božím dieťaťom a teraz patrím do Božej rodiny. Boh je mojím Otcom. Ďakujem Mu za Jeho úžasnú milosť, za Jeho dobrotu, odpustenie a Jeho večnú lásku. Ďakujem Pánu Ježišovi, že zomrel za moje viny, namiesto mňa, priatelia, aj za vás a veľmi vás miluje. Čaká len na vaše rozhodnutie. Viem, že raz budem vo večnosti s Ním. Ďakujem Duchu Svätému, že aj toto svedectvo, ktoré píšem, je len a len na chválu môjmu Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi. Aj vo väzení za mrežami som prežíval slobodu v Ježišovi, mohol som rozprávať, svedčiť väzňom, že jedine Ježiš môže zmeniť ich život od základu. Aj vychovávateľom som tiež mohol rozprávať o Božej nesmiernej láske a dobrote.

Boh sa o mňa staral, mal som prácu a prežíval som úžasné chvíle s Pánom Ježišom. On, Ježiš, keď príde do tvojho života, všetko mení. Staré veci pominú a nastanú nové, človek zrazu vidí veci ináč, má iné hodnoty.

Vo väzení som napísal aj mojej manželke, čo Ježiš urobil v mojom živote a prosil som ju, aby mi odpustila. Písal som aj dcérke a súrodencom, aby mi odpustili, napísal som aj mojej mamičke, aby mi odpustila, že som ju nepočúval.

V roku 1995, 12. septembra, vďaka Bohu, som bol prepustený na podmienku a vrátil som sa k svojej manželke. Aj dcérka po dovŕšení osemnástich rokov prišla k nám. Dnes už nemusím užívať alkohol, nemusím fajčiť, kradnúť a iné zlé veci. Stretávam sa s veriacimi ľuďmi, spolu oslavujeme Boha. A Boh ma stále mení. Jemu, Pánu Ježišovi Kristovi, patrí všetka česť i sláva na veky. Amen.